Slovenský Dany – paisano
Monterey sedí na úpätí vŕšku. A tam, kde sa les a mesto prelínajú, tam, kde ulice nepoznajú asfalt, to už je nad mestom. Dolu pod lesom, oveľa nižšie, žijú počestní obyvatelia Monterey.
Počestní, teda, bohatí. Vo vilách, v rančoch, v pevnostiach. A do dvorov sa im pozerá Dany – paisano. Paisano ako zmes mnohých krví, paisano ako obyvateľ roviny Tortilly. Toľko John Steinbeck. A jeho Rovina Tortilla. Príbeh Danyho a jeho priateľov.
Poznám príbeh podobného „Danyho“ a podobných „priateľov“. Nezačína sa však dedičstvom. Zatiaľ nie.
„To je stará kajuta“ – hovorí mi Dany nad Bratislavou, tam, kde sa mesto stretáva s lesom, tam nad vilami najbohatších z bohatých.
Chodieval som okolo, bola dlho prázdna. Hneď vedľa pozemku akéhosi panstva. Postavená na plošine z kameňa na svahu lesa. Neskôr bola pri nej búda s tromi naštvanými vlčiakmi. A malé chlapčisko, ktoré medzi nich vletelo a urobilo zaraz poriadok. Malé – taký prvák, druhák nanajvýš.
„Mám od toho aj kľúče“ – chváli sa hrdo Dany, v teplákoch a v kožúšku, aký dnes nosia všetci snobi – viete – taký bez rukávov a hore na golieri kožušina. Aj okolo manžiet.
Mával som obavy z tých vlčiakov – hoci ich tesáky boli krásne biele, tak, ako beľmá toho malého žgrnca, ktorý s úsmevom vždy povedal, že ujo môže pokojne prejsť.
„Urobil som si tu okolo trošku poriadok“ – ukazuje Dany na miesta, kde ešte nedávno bolo smetisko. Také obyčajné smetisko. Vizitka boháčov z okolitých víl, ktorí na svojich džípoch vyvážajú smeti rovno pod les. Tam, kde ulice už nepoznajú asfalt a tam, kde sa nesvieti.
Aj som dlho rozmýšľal, kam sa pobral tatko s malým chlapčiskom a tromi vlčiakmi. Raz som ich stretol. V obchode – vrecko rožkov mali v košíku. Išli zo školy. Tatko z „rodička“ a malý asi z družiny. Išli do „kajuty“. Do búdy pre bezdomovcov. Do búdy vedľa panského Beverly. Už bez psíkov.
„Zobrali si piecku“ – rozhodil rukami Dany a povedal, že ide privrieť „rádiko“. Na kajute vytlčené okná. Myslel som si – ako si bežne myslíme – vandali. Dany ma však vyviedol z omylu. To tam chodia tí z víl, nechcú ho tam. tak mu rozbíjajú chatrč v lese. Chatrč ani nie pre bezdomovca.
Nuž a tí, čo si zobrali piecku – tatko s malým šintrom, už sú hádam na lepšom. Dúfam. A na ich miesto prišiel Dany. Dany na svoju Tortillu. Zdedil na nej chatrč aj s kľúčom.
„Pekný deň vám želám“ – volá za mnou a mojím štvornohým spoločníkom Dany, ktorý sa nevolá Dany. Pekný deň mi želá chlap, ktorý vzápätí vošiel do kajuty – búdy dva krát dva bez piecky a okien, aby si zapol „rádiko“.
Zajtra pôjdem na vychádzku okolo Danyho. Je tam pekne.
A ak sa bude dať, aj pozajtra.
Stačí sa vymotať cez to hniezdo honosných barákov, ktorým aj cesty museli uhnúť a som u Danyho. Tam, pod lesom.
Na hranici svetov.
