05 December, Utorok
 -2 °C
TOP

Odišiel veľký režisér

Juraj Jakubisko, výnimočný filmový režisér, scenárista, kameraman, fotograf a výtvarník zomrel v piatok 24. februára 2023. „Ako vnímam réžiu? Je to interpretácia vlastných myšlienok, aby im aj ostatní rozumeli, pričom zmyslom je naplniť diváka úžasom. To by asi mohlo byť moje krédo,“ povedal tento významný režisér pre mesačník o filmovom dianí na Slovensku Film.sk pred piatimi rokmi pri príležitosti svojich osemdesiatin. Jeho dielo nás presviedča, že sa mu jeho sny podarilo naplniť.

Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v Kojšove, v dedinke na východe Slovenska. Zo svojho detstva často čerpal vo svojich filmoch a do Kojšova sa aj opakovane vracal. Film mu učaroval od malička ako priestor na vyjadrenie vlastných myšlienok a fantázií. „Prvý raz ma rodičia vzali do kina ako dieťa na americký film Zlodej z Bagdadu. Prepašovali ma tam medzi sebou, v klobúku a s nalepenými fúzmi,“ spomínal na svoje prvé stretnutie s filmom v rozhovore pre Film.sk. 

Jakubisko vyštudoval odbor fotografie na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave v rokoch 1953 – 1957 a odbor réžie na pražskej FAMU v rokoch 1959 – 1966. Už počas štúdia zaujal školskými filmami Mlčení (1963), Déšť (1965) a Čekají na Godota (1966), ktoré získali medzinárodné ocenenia na filmových festivaloch v Oberhausene, Mannheime a Bergame. V čase štúdia krátko pracoval aj ako režisér a scenárista v pražskej Laterne magike, neskôr nakrútil niekoľko reklamných filmov pre expozíciu módy na EXPO ’67 v Montreali a publikoval kreslené vtipy v časopisoch Dikobraz, Roháč a Film a divadlo.

V roku 1967 sa Jakubisko stal režisérom Štúdia hraných filmov v Bratislave, kde debutoval filmom Kristove roky (1967). Táto tragikomická výpoveď s autobiografickými motívmi o potrebe rozhodnutia človeka na životnej križovatke uspela na Medzinárodnom filmovom festivale v Mannheime a získala aj množstvo domácich ocenení. Jakubisko bol prvý z trojice mladých absolventov FAMU (Jakubisko, Hanák, Havetta), ktorý v bratislavských filmových ateliéroch na Kolibe nakrútil svoj prvý hraný film. Ďalšie tri Jakubiskove filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený v roku 1990) však narazili na odpor. Filmy boli zakázané a Jakubisko bol nútený venovať sa výlučne dokumentárnej tvorbe. K hranej tvorbe sa vrátil v roku 1979 filmom Postav dom, zasaď strom. V 80. rokoch nakrútil Jakubisko trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1980), nasledovala medzinárodne ocenená filmová sága Tisícročná včela (1983), rozprávka Perinbaba (1985), ktorá dodnes patrí k najobľúbenejším filmom na televíznych obrazovkách počas vianočných sviatkov.

Od roku 1993 Juraj Jakubisko žil a pracoval v Prahe. V Českej republike nakrútil filmy Nejasná zpráva o konci světa (1997) a Post coitum (2004). V roku 2008 mal premiéru historický veľkofilm Bathory, ktorý dodnes vedie rebríček najnavštevovanejších slovenských filmov v ére samostatného Slovenska, v celkovom rebríčku mu patrí štvrtá priečka. Jeho posledným filmom je pokračovanie filmovej rozprávky Perinbaba, pod názvom Perinbaba a dva svety (2023) je príbehom Alžbetkinho syna Lukáša. Premiéra filmu sa odkladala z dôvodu pandémie, predpokladaný termín jeho uvedenia do slovenských kín je štvrtý štvrťrok 2023.

Jakubisko bol členom Európskej filmovej akadémie, od roku 2001 bol docentom a od roku 2017 profesorom na pražskej FAMU. Získal množstvo ocenení, okrem iného aj Zlatú kameru za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii si Jakubisko prevzal v roku 2016, na udeľovaní cien OTO za rok 2018 bol uvedený do Siene slávy. Začiatkom roka 2022 mesačník o filmovom dianí na Slovensku zverejnil výsledky ankety Film.sk – slovenský film storočia, zorganizovanej pri príležitosti storočnice slovenskej kinematografie. Jakubisko bol jediný režisér, ktorý sa v Top 20 najlepších filmov umiestnil hneď s tromi svojimi snímkami. Do rebríčka sa dostali Vtáčkovia siroty a blázni (1969), Kristove roky (1967) a Zbehovia a pútnici (1968).

Pre Jakubiska bola filmárčina poslanie. Jeho vášeň pre film charakterizujú slová, ktoré pred piatimi rokmi povedal v rozhovore pre Film.sk. „Film je pre mňa nepretržitá práca, permanentný vývoj. Preto aj študentov učím, aby nezačínali nakrúcanie záverečnými scénami filmu, lebo v priebehu realizácie prídu nové nápady a inšpirácie, ktoré umocnia záver príbehu… Film a jeho výrazové prostriedky, to je pre mňa nekonečný proces tvorby, ktorý musí byť invenčný od prvého momentu až po koniec, a to vo všetkých zložkách, pretože ide o syntetické umenie. Pracujem na každom svojom filme do poslednej chvíle, až kým mi ho násilne nevezmú z ruky.“

Informácie a foto poskytol Slovenský filmový ústav (SFÚ)

Odoslať komentár