Barbarská noc zmenila životy rehoľníkov
Deň nespravodlivo stíhaných si u nás pripomíname 13. apríla. V tento deň v roku 1950 sa udiala násilná Akcia K. Pod týmto krycím názvom poslala vtedajšia komunistická štátna moc do kláštorov bezpečnostné zložky s cieľom začať likvidáciu mužských rehoľných rádov. Brutalitou sa do našej histórie zapísala táto akcia pod názvom Barbarská noc.
Komunistický režim považoval cirkvi za hrozbu, ktorá vplýva na ľudí v štáte neželaným spôsobom. Už na jeseň roku 1948, kedy už mali komunisti v Československu pevne moc v rukách, sa objavili prvé snahy a potlačenie vplyvu reholí. Redukcia kláštorov či vymedzenie činností jednotlivým rádom a následné rokovania medzi komunistami a zástupcami cirkví však režim neuspokojili. Vtedajší minister spravodlivosti Alexej Čepička predniesol 17. februára 1949 na rokovaniach s rímskokatolíckymi biskupmi ultimátum, aby cirkev verejne deklarovala jednoznačnú lojalitu vláde. Želaný výsledok sa však nedostavil a tak začali prípravy novej stratégie absolútneho podriadenia reholí štátnej moci. Chýbalo jediné – nájsť vhodnú zámienku na radikálny krok. A vhodnou zámienkou bol súdny proces s desiatimi predstaviteľmi jednotlivých rádov, ktorí boli obžalovaní z velezrady a vyzvedačstva. Vo vykonštruovanom procese, ktorý prebiehal od 31. marca do 4. apríla 1950 sa súdení rehoľníci pod tlakom Štátnej bezpečnosti priznávali k svojej protištátnej činnosti, k sympatiám k západnému svetu a k nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu. Priznania sa týkali aj príprave ilegálnych letákov či k spolupráci a skrývaniu nepriateľských agentov. Rozsudky boli nekompromisné, súd vymeral deviatim obžalovaným tresty v celkovej výške 132 rokov, redemptorista Ján Mastyľák bol odsúdený na doživotie.
Prišiel 13. apríl 1950. Ústredný výbor KSČ nariadil Akciu K. S vedomím vtedajšieho prezidenta republiky Klementa Gottwalda sa riadenia Barbarskej noci ujal generálny tajomník KSČ Rudolf Slánsky s pomocou tzv. Cirkevnej šestky ÚV KSČ na čele s ministrom spravodlivosti Alexejom Čepičkom. K tejto šestke patril aj Slovák Vladimír Clementis – neskôr popravený vlastnou stranou. Na Slovensku akciu riadili Gustáv Husák ako predseda Zboru povereníkov, povereník vnútra Daniel Okáli a povereník pre veci cirkevné Ladislav Holdoš. Začiatok akcie bol určený na štvrtok 13. apríla 1950 o 24.00 hod. Ľudové milície a Štátna bezpečnosť prepadli mužské kláštory po celej krajine. Okrem obuškov mali v rukách pušky, samopaly, plynové sviečky a dokonca aj ľahké guľomety. Po vniknutí do kláštorov zhromaždili všetkých jej obyvateľov, aby im oznámili dôvod zásahu. Protištátna činnosť… Následne ich pripravenými autobusmi a nákladnými autami zvážali do tzv. sústreďovacích kláštorov. Predstavených a údajných radikálnych odporcov režimu sústredili v „kárnom kláštore“ v Pezinku, ostatných do kláštorov v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne, Jasove a v Podolínci.
Po akcii „K“ sa v noci z 3. na 4. mája 1950 uskutočnila aj akcia „K2“, v rámci ktorej boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Týmito dvoma zásahmi bolo na Slovensku postihnutých 1180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch. Po týchto dvoch akciách boli rehoľníci na Slovensku sústredení do kláštorov v Močenku, Hronskom Beňadiku, Podolínci, Kostolnej a v Báči. Rehoľníci tu viedli doslova väzenský život. Popri rôznej práci mali vyhradený čas na politickú prevýchovu. Komunikácia s vonkajším svetom bola úplne vylúčená. V kláštore v Podolínci bol režim najprísnejší, na oknách boli mreže a kláštor obohnaný ostnatým drôtom strážili ozbrojenci so psami. Na poriadok v kláštore dohliadali strážcovia z Leopoldovskej väznice. Na nádvorí bola strážna veža, v noci svietili na objekt a okolie reflektory. Tí, čo porušili poriadok, boli potrestaní samoväzbou v pivnici.
Po likvidácii mužských kláštorov sa pozornosť komunistov sústredila aj na ženské rehole. Tzv. Akcia „R“ za začala 29. augusta 1950 o 8.00 hod. ráno. V tento deň však na mnohých miestach ľudia obsadili kláštory, aby bránili rehoľné sestry. Došlo k ostrej konfrontácii i násiliu. Akcia sa zopakovala v noci za asistencie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti. V dňoch 28. – 31. augusta 1950 sústredili 1962 rehoľníčok, celkovo obsadili 137 rôznych objektov. Rehoľníčky boli sústredené v 16 kláštoroch, ďalšie sestry ostali pracovať v nemocniciach.
Okrem brutálneho násilia, ktoré sprevádzalo likvidáciu reholí, je potrebné spomenúť aj ďalší dôležitý rozmer týchto násilných akcií. Bezpečnostné zložky zničili alebo rozkradli vzácne rukopisy, obrazy, vzácny starožitný nábytok či obradné predmety. Do vyprázdnených kláštorov umiestnil režim okresné či miestne národné výbory, ale aj inú administratívu. Do niekoľkých sa nasťahovali telovýchovné spolky, kasárne či detské domovy.
Rehoľný život na území Česloslovenska sa obnovil v roku 1968. Bolo to 29. novembra, kedy Generálna prokuratúra Československej socialistickej republiky vyhlásila, že neexistuje zákonný podklad či dôvod na to, aby bolo možné brániť existencii rehoľného života. Reálne sa však cirkev dočkala oživenia až po Nežnej revolúcii v roku 1989.
