Parný rušeň – symbol a pýcha železnice
História parných vlakov na území Slovenska sa začala písať 20. augusta 1848. Parný rušeň bol považovaný za najreprezentatívnejší symbol železnice od jej vzniku až do poslednej štvrtiny 20. storočia. Nahliadnite spoločne s nami do histórie vývoja železničnej techniky na našom území.
Túto jeseň uplynulo presne 40 rokov od ukončenia pravidelnej prevádzky parných rušňov na Slovensku. „Mechanizovaná železnica vznikla na začiatku 19. storočia. Práve vtedy došlo k prevratnému technickému vývoju parného stroja a jeho kotla. Bolo tak možné uvažovať o jeho umiestnení na mobilný podvozok, ktorý by mohla uniesť najúnosnejšia vtedy dostupná dopravná komunikácia, teda koľaj. Tvorili ju železné koľajnice uložené na priečnych drevených podvaloch,“ hovorí Michal Tunega, riaditeľ Železničného múzea SR a dodáva, že prvý pokus využiť parný stroj pre pohon železničného vozidla uskutočnil ešte v rokoch 1803 až 1804 Angličan Richard Trevithick. „V nasledujúcom štvrťstoročí sa dynamicky vyvíjala konštrukcia všetkých základných častí parného rušňa a etapu vývoja jeho základného usporiadania uzavrel Stephensonov stroj Planet z roku 1830, ktorý sa stal predobrazom tradičnej konštrukcie tohto typu železničného trakčného vozidla po celých nasledujúcich 140 rokov jeho výroby,“ objasňuje riaditeľ.
Parné rušne na Slovensku
Prvé parné rušne na slovenských železniciach koncom 40. rokov 19. storočia pochádzali zo zahraničných lokomotíviek. Boli pomerne jednoduché, bez kabíny rušňovodiča. Až počas 60. rokov 19. storočia sa na parných rušňoch začali objavovať uzatvorené kabíny pre rušňový personál. „Významnou modernizáciou bolo uplatnenie injektorových napájačov, ktoré nahradili dovtedy obvyklé nepraktické piestové napájacie čerpadlá. Rýchly vývoj konštrukcie parných rušňov nastal v prvej polovici 70. rokov 19. storočia a podarilo sa dosiahnuť pokojný chod týchto rušňov aj pri vysokých rýchlostiach. Odštartovanie výstavby stavebne nenáročných miestnych železníc v 80. rokoch 19. storočia si vyžiadalo vznik špeciálnej kategória rušňov, charakteristických jednoduchou konštrukciou, nízkymi nápravovými zaťaženiami a vysokou priechodivosťou oblúkmi. Mnohé z týchto rušňov vyrobila lokomotívka v Budapešti. Dynamicky sa rozrastajúca železničná sieť v poslednej štvrtine 19. storočia spôsobovala strmý nárast spotreby uhlia, o ktoré železnica musela súperiť s ostatnými industriálnymi odvetviami. To motivovalo úsilie o zvýšenie ekonómie rušňovej prevádzky. V 90. rokoch 19. storočia sa za vhodnú cestu k tomuto cieľu považovala združená expanzia pary v rušňovom parnom stroji. Žiaduci efekt bol však dosiahnutý až uplatnením prehriatej pary na prelome 19. a 20. storočia,“ popisuje Michal Tunega.
Pare rastie konkurencia – koniec veľkej éry
Počiatkom 20. storočia dospel parný rušeň na vrchol svojho technického vývoja a ďalšie zvyšovanie jeho výkonov bolo dosahované už iba kvantitatívnou cestou. „Po 1. svetovej vojne sa na slovenských železniciach vedľa tradičných uhorských rušňov objavili nové stroje z českých lokomotíviek. K istému návratu došlo počas 2. svetovej vojny, kedy sa obstarávanie rušňov pre slovenské železnice preorientovalo opäť na tradičných dodávateľov z Rakúska a Maďarska. Zaujímavosťou tohto obdobia sa stali pomerne neobvyklé parné rušne M 273.1, ktoré boli kapotované a mohli byť obsluhované iba rušňovodičom,“ prezrádza riaditeľ. Parnému rušňu však začala v polovici minulého storočia rásť konkurencia v podobe elektrických lokomotív a čas týchto krásnych strojov sa tak postupne krátil. Celkom sa naplnil 17.10.1980, kedy „Štoker“ 556.036 odviezol na trati Bratislava – Leopoldov posledný parný vlak na Slovensku.
Štoker sa podarilo zachrániť
Dnes sa u nás s parnými rušňami môžeme stretnúť už iba v rámci múzejných prezentačných akcií – v podobe spomienky na dobu, kedy práve oni symbolizovali vrchol technického pokroku. Napriek nahradeniu parných rušňov motorovými a elektrickými rušňami a motorovými vozňami sa podarilo niekoľko parných rušňov zachrániť a práve parný rušeň Štoker je jedným z nich. Po skončení prevádzky sa stal súčasťou dnešného Železničného múzea SR. „Vďaka šikovnosti dobrovoľníkov z občianskeho združenia Spolok Výhrevne Vrútky je rušeň stále funkčný a dokáže ťahať vlaky rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi,“ netají spokojnosť Michal Tunega a dodáva, že v zbierke Železničného múzea sa nachádza vyše 270 historických železničných vozidiel. Medzi nimi je 35 parných rušňov, časť z nich je v prevádzkyschopnom stave, časť je obnovená len vzhľadovo.
zdroj foto: Železničné múzeum SR – archív ŽSR
