07 Október, Piatok
 19 °C
TOP

Hľadáme vo svete to, čo nám ponúka naša nami žiaľ málo známa domovina

Vo večnosti hôr si, človeče, iba malou epizódou tohoto nášho sveta

„Postoj chvíľa, taká si krásna…“  znie výrok, ktorý ste prevdepodobne v živote počuli mnohokrát. Goetheho Faust. Slávny spisovateľ určite netušil, že tieto jeho slová vojdú doslova pod kožu. Napríklad autorovi nasledujúcej reportáže s dychberúcej Malej Fatry.

Stojím v tiesňave pod Mníchom, skalným útvarom po ľavej ruke, smerom hore k záveru doliny. Klačiaca postava mnícha, akoby sa modliaca k horám. Pokračujúc chodníčkom popri – vraj riečke – Varínke, ktorá nedávno po veľkých lejakoch strhla so sebou takmer pol doliny až dolu do Terchovej, skalné bralá ponúkajú úžasné divadlo. Pre ľudí s určitou dávkou predstavivosti sú zrazu nad nimi či pri nich aj mnohé ďalšie pozoruhodné skalné útvary ako Ťava, Päť furmanov, Krokodíl, Jánošíkova kolkáreň, Jánošíkova posteľ a Organy.

Niet krajších hôr

Cestovateľ Pavol Barabáš, ktorý preslávil Slovensko a jeho prírodu na všetkých významných svetových festivaloch horských filmov, sa niekedy niekde vyslovil, že Malá Fatra je jedno z jeho najzamilovanejších pohorí. Pritom, vôbec nie je malá, z jej sediel vidno takmer pol sveta. A vďaka turistickým trasám a pestrým prírodným úkazom je tento národný park jedným z najzaujímavejších miest na Slovensku. Zahraniční turisti vedia svoje. Pohorie Malá Fatra sa nachádza sa v Žilinskom kraji a je ohraničené Strážovskými vrchmi, Oravskou Magurou a Veľkou Fatrou na juhu. Riekou Váh je delené na Lúčanskú a Krivánsku Malú Fatru. Pohorie Lúčanskej Malej Fatry obkolesujú Strážovské vrchy, Turčianska kotlina, rieka Rajčanka a na severe rieka Váh. Najvyšším vrcholom Lúčanskej Malej Fatry je Veľká Lúka. Jedným z turisticky známych vrchov hrebeňa je lúčnatý vrch Minčol, na jeho vrchole je veľký kovový dvojkríž. V južnej časti pohoria sa nachádza vrch Kľak, ktorý predstavuje najzápadnejší bod Malej Fatry.

Dva smreky a kríž

Kráčam chodníčkom z tiesňavy Varínky po úžasne rozvoňanej lúke, uprostred pracovného týždňa, teda v čase, keď je dolina tichá a pokojná. Od jari do jesene je taká, akou bývala pred dávnymi rokmi, v časoch, keď sa čosi vyššie, Pod Sokolím, dalo ešte táboriť v jednom z prvých oficiálnych turistických kempov na Slovensku. Vtedy sa používali stany bez podsady, akési ihlany, menšie ako prvé Spartaky a Oktávie ich majiteľov. Nastlalo sa ihličia, natiahla deka a nocľah v lone hôr sa už nikdy v živote nedal zabudnúť. Jmimochodom, aj vtedy si miestni macovia občas prišli po nejakú tábornícku dobrotu, ale nikto z toho vedu ani tragédiu nerobil, veď aj preto prišiel do slovenských hôr. Dnes je kúsok nižšie pod týmto už zaniknutým kempom malá drevená ohrada s krížom – poznáte – IN RI, lavičkou učupenou medzi dvomi smrekmi a napísanou výzvou, ktorá v pár riadkoch vykresľuje ten pravý zmysel života.

Zamysli sa a poďakuj

“Zamysli sa človeče, na tomto mieste a ďakuj osudu, že ti umožnil tu posedieť, odpočinúť. Pozeráš sa tu na večnosť hôr, v ktorej si ty iba malou epizódou, no vždy vítanou, ak sa k horám budeš správať ako k darcom života.” takže, posedieť, podumať, snažiť sa zapamätať myšlienku – ak sa ukazuje, to da podarilo. A poďme kráčať tým neskutočne nádherným svetom v rannom prízemknom opare zas o čosi vyššie. Ako v každodennom živote – stále kamsi vyššie. Za vrcholom, ktorý akoby sa nikdy nepriblížil a stále pri tom stál na jednom a tom istom mieste. Iba my sa pachtíme a čím viac zbytočnej energie vynakladáme, tým ďalej ten vrchol je. Treba iba kráčať, pokorne kráčať a tešiť sa zo života. A poďakovať osudu.

Odoslať komentár