Pred 210 rokmi pohltil Bratislavský hrad ničivý požiar
Písal sa 28 máj 1811, práve začalo svitať… Na bratislavskom hradnom kopci sa však nezačínal deň, ako každý iný. Práve naopak. Tu úradoval oheň a štipľavý dym, cez ktorý slnečné lúče nemali šancu preniknúť. Veľká čast pýchy nášho hlavného mesta vtedy doslova ľahla popolom. Okrem hlavného paláca a Tereziánia – Nového paláca – zhorelo aj viac ako sedemdesiat domov v okolí hradu. A trvalo to dlhých 142 rokov, kým sa vôbec začala oprava ruiny.
V čase, keď Bratislavský hrad vyhorel, obývali jeho krásne priestory vojaci. Práve oni mali na svedomí ničivý požiar, pri ktorom vyhorel objekt paláca i desiatky domov v podhradí. Mohutný požiar si vtedy vyžiadal aj obete na životoch, zomrelo deväť ľudí, historické archívy hovoria aj o niekoľkých nezvestných a približne stovka rodín prišla o svoje domovy. A na ďalších 142 rokov sa stal hrad iba schátranou ruinou, a to až do roku 1953. Vtedy spisovateľ a maliar Janko Alex spolu s Alfrédom Pifflom a Dušanom Martinčekom iniciovali myšlienku a aj vytvorili samotný projekt obnovy hradu. Práce na rekonštrukcii bratislavskej dominanty trvali takmer 15 rokov, až do roku 1968. Hrad zrekonštruovaný do podoby z tereziánskeho obdobia sa napokon stal národnou kultúrnou pamiatkou. V jeho priestoroch boli inštalované expozície Slovenského národného múzea a zároveň sa niektoré časti začali využívať ako reprezentačné priestory Slovenskej národnej rady.
Prestavby Bratislavského hradu
Ako uvádzajú historické archívy, dominanta Bratislavy prešla počas svojej existencie viacerými rekonštrukciami. Významná etapa prestavby sa začala ešte v 80. rokoch 14. storočia, keď na uhorskom tróne sedel Žigmund Luxemburský. Ten chcel počas husitských nájazdov lepšie chrániť uhorsko-moravské hranice, a tak nariadil v rámci opevňovacích prác vybudovať kamenné opevnenie a tiež dal postaviť delové bašty. Po roku 1423 sa začala prestavba hradu vo forme pravidelného štvorhranného kastelu, v roku 1431 sa začala stavba hradného paláca. Žigmundova brána pochádza z čias prestavby hradu tiež v prvej polovici 15. storočia. Žigmund Luxembruský mal aj ďalšie plány, tie sa však už nestihli zrealizovať, nakoľko v roku 1437 zomrel. Dodnes sa z tohto obdobia zachovala v pôvodnej podobe reprezentačná východná vstupná veža do hradu.
Keď nad trón nastúpil Ferdinand I., rozhodol o ďalšej prestavbe na hradnom kopci. Práce viedol dvorný architekt cisára Pietro Ferrabosco, ktorý sa podujal dať hradu renesančný vzhľad. Prestavba bola ukončená v roku 1562. Ďalšia, tentoraz baroková prestavba, sa začala v roku 1635 podľa plánov, ktoré vypracoval viedenský architekt Giovanni Battista Carlone. Jednou z úprav bolo aj vybudovanie novej prístupovej cesty – dnešnej Zámockej ulice. V 17. storočí sa z dôvodu tureckých nájazdov opäť rekonštruovalo opevnenie. Tieto práce viedol člen viedenskej Dvorskej vojenskej rady – stavebný inžinier Jozef Priami. Za vlády Karola III. hrad opäť prešiel prestavbou, v rámci ktorej v roku 1712 zasypali vodnú priekopu, ktorá obklopovala hrad. O dva roky neskôr bola pristavená nová časť, kde vojenská posádka strážila korunovačné klenoty. A Bratislavský hrad a jeho areál prešiel významnou rekonštrukciou aj počas vlády Márie Terézie, ktorá si na prestavbou hradu najala významných staviteľov akými boli hlavný architekt pri cisárskom dvore Nicolo Pacassi, Talian Giovanni Battista Martinelli či hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory Franz Anton Hillebrandt. Okrem iného bolo počas tejto rekonštrukcie hradu pristavené aj Tereziánium s obytnými priestormi či krytá jazdiareň s barokovou záhradou a záhradným pavilónom. Keď Mária Terézia v roku 1780 zomrela, z Bratislavy sa stalo provinčné mesto a tak Bratislavský hrad stratil aj svoju reprezentatívnu funkciu. V roku 1784 tu umiestnili generálny seminár, jedným z absolventov – kňazov katolíckej cirkvi bol aj Anton Bernolák.
V roku 1802 sa hradu ujala vojenská správa a jeho priestory sa premenili na obyčajnú ubytovňu pre radových vojakov. A akoby nestačilo, že hrad ničili napoleonskí delostrelci, sami vojaci spôsobili z nedbanlivosti rozsiahly požiar práve 28. mája 1811. Vojenské využitie dostali hradné ruiny i počas prvej a druhej svetovej vojny. Okrem iného tu zriadili železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Po vojne boli priestory hradu odobraté vojenskej správe a o rok neskôr mesto sprístupnilo verejnosti priestory veľkého nádvoria. O ďalšie dva roky sa na severnej terase zriadilo letné kino.
