Plánky

Stoja pri cestách, cestičkách, lemujú úvozy, alebo len tak, uprostred poľa pozývajú ľahnúť si pod ne, do trochy tieňa. Zúbožené vekom, civilizáciou a pokrokom, no prekypujúce tou troškou života, ktorá v nich z roka na rok znovu a znovu koluje. Tak neskutočne nádherné a jedinečné plánky .Dar pocestným.

Ten, kto im vdýchol život, už dávno odišiel kamsi do vysneného nenávratna. Jeho ruka sa ich už nikdy nedotkne.

Stoja tam, kde im osud určil a sú pripravené ponúknuť človeku to málo zo svojho najlepšieho, hoci nepekného, no predsa krásneho Ja. Teraz na jeseň – aj ich života – prichádzajú mnohé ruky.

Ruky, ktoré oberú o všetko, aj to posledné. Ruky, ktoré len tak niečo po čase zrazu potrebujú – možno len vítané občerstvenie. Alebo aj ruky, ktoré prinesú štep, novú nádej, opätovnú mladosť.

Plánky sú ako starí ľudia. Zvráskavené, stojace, ustrnuté v tom svete, ktorý sa okolo nich večne ponáhľa. A predsa sú také nádherné. Ako tí starí ľudia. S hrčami na kmeňoch a škvrnami na ovocí.

Ako ľudia – nenápadní, nevšímaní, no predsa bohatí. Mimochodom – to jabĺčko z obrázku som nechal na plánke. Nie preto, že som naň nemal chuť.

Aby nezostala bez svojich detí. Aby ho mohla darovať – aspoň  prírode. Aby tam nestála – len tak, plano.

Ako starý človek.