Nálezy ostatkov jeleňa a pratura v Košolnej

Občas sa stane, že archeológom ohlásia nález, ktorý nie je archeologickým nálezom, prípadne to nie je možné určiť. Takisto sa stáva, že je ohlásený nález, ku ktorému došlo v dávnejšom období, a to aj pred desiatkami rokov. Nedávno Krajský pamiatkový úrad Trnava zaznamenal nález, ktorý v sebe kombinuje obe uvedené situácie.

„Pravdepodobne v roku 1998 boli vo výkope pre pivnicu v Košolnej, v hĺbke asi dvoch metrov, na rozhraní tmavej a svetlej pôdy, nájdené kostrové ostatky zvierat. Nález stavebníci uschovali v krabici v pivnici, ktorú po rokoch našla matka nálezcu. Keď sa o náleze dozvedel spolupracovník KPÚ Trnava, zabezpečil jeho odovzdanie a krajský pamiatkový úrad následne zaslal nález na archeozoologickú expertízu špecialistke do Archeologického ústavu SAV,“ povedal Matúš Sládok z Krajského pamiatkového úradu Trnava.

Ostatky dvoch zvierat

„Expertízou bolo zistené, že súbor kostí obsahuje ostatky dvoch zvierat. Jedným je jeleň (lat. Cervus elaphus), pohlavia samec, vo veku sedem a viac rokov, z ktorého sa našla časť pravej čelovej a pravej temennej kosti s výbežkom čelovej kosti – pučnicou, na ktorej je nasadený čiastočne zachovaný pravý paroh. Druhým je pratur (tiež tur divý, lat. Bos primigenius), dospelý jedinec neurčeného pohlavia, z ktorého sa našla len ľavá pätová kosť,“ prezradila Zora Bielichová z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, v. v. i. a dodala, že na ostatkoch sa nezistili žiadne ľudské zásahy ako napríklad stopy po zbraniach, sekaní, rezaní či vŕtaní. „Parametre a hmotnosť zachovanej časti parohu jeleňa svedčia o kapitálnom kuse. V dnešnej poľovníckej terminológii išlo zrejme minimálne o osmoráka či desatoráka. Vzhľadom na ročný cyklus tvorby a rastu parožia u čeľade jeleňovitých, ale tiež tvar objaveného exempláru parožia, možno konštatovať, že ich nositeľ uhynul v jesenných až zimných mesiacoch roka, to jest v septembri až januári,“ objasnila odborníčka.

Predstavitelia štvrtohornej fauny

„Oba druhy sú typickými predstaviteľmi štvrtohornej fauny. V minulosti boli rozšírené na veľkej časti Eurázie. Posledný pratur v Európe zahynul v roku 1627 v Poľsku. Na území Slovenska vyhynuli ešte skôr, najneskôr v neskorom stredoveku. Príčinou vyhynutia bol ich lov,“ priblížil Matúš Sládok a doplnil, že tury divé boli mohutné bylinožravé zvieratá. Býky mali v kohútiku výšku 1,6 – 1,8 m a vážili 800 – 1 000 kilogramov. Kravy dosahovali výšku približne 1,5 m. Samce boli čierne s bledým pásom na chrbtici a samice červenohnedé. „Pratury sú zachytené už na maľbách v západoeurópskych jaskyniach v mladšom paleolite. Najstaršie maľby majú vyše 30-tisíc rokov. Na Slovensku sú najstaršie archeozoologické doklady praturov (ich konzumácie) v neolite (mladšej kamennej dobe). Počas neolitickej revolúcie bol tur divý domestikovaný na Blízkom východe, kde sa z neho vyvinul tur domáci. Ten prišiel na naše územie spolu s prvými poľnohospodármi, ktorí ho najprv chovali ako zdroj obživy, neskôr aj pre prácu na poliach,“ vysvetlil odborník a spomenul tiež, že pratury nám pripomínajú aj názvy obcí – napríklad Stará Turá či regiónu Turiec.

Ostatky zvierat spolu súvisia

„Keďže ostatky oboch lovných druhov zvierat sa našli na jednom malom mieste, takmer určite spolu súvisia. Je málo pravdepodobné, že by zvieratá uhynuli vedľa seba prirodzeným spôsobom, preto sa, napriek absencii ľudských zásahov do ostatkov domnievame, že mohli byť ulovené a po ich skonzumovaní vyhodené na miesto nálezu. Vzhľadom na dobu vyhynutia praturov na našom území sa tak mohlo stať jedine pred novovekom a vzhľadom na hĺbku nálezu, je možné, že aj pred tisíckami rokov,“ uzavrela Zora Bielichová s tým, že presnejšie zistenie doby úhynu zvierat by mohla určiť rádiokarbónová metóda datovania – uhlíková metóda C14.

foto: Ostatky pred rekonštrukciou. zdroj foto nálezca