Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu si pripomíname 20 rokov

Od roku 2001 si 27. januára pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, a to na počesť oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Plánovaná a riadená genocída európskych Židov sa uskutočňovala v rokoch 1933 – 1945. Holokaust zabil milióny ľudí. Kým v roku 1939 žilo v Európe viac ako 16 miliónov Židov, na konci druhej svetovej vojny ich bolo až o tretinu menej. Cieľ nacistov – úplne vyhladiť židovské obyvateľstvo – im nevyšiel. Autorom termínu holocaust je nositeľ Nobelovej ceny mieru Elie Wiesel, ktorý ho použil vo svojom románe Noc.

Nacisti mali veľmi dobrý prehľad o tom, koľko Židov žije v Európe a takisto malý dobrý prehľad o ich majetkových pomeroch. A na to, aby sa mohli zmocniť dôležitých hospodárskych a politických pozícií a zároveň likvidovať Židov, im poslúžili rôzne antisemitské teórie o biologickej menejcennosti židovskej rasy. Na druhej strane argumentovali predstavami o schopnosti Židov zrealizovať akési celosvetové sprisahanie na prevzatie moci nielen nad Nemeckom, ale i nad celým svetom. Myšlienka konečného riešenia židovskej otázky sa objavila už v eseji Eugena Dühringa ešte v roku 1881.

Vyhladzovacie tábory

Hromadné popravy zastrelením, obesením či otravou jedovatým plynom a následné hromadné spaľovanie tiel. Na to si nacisti postavili niekoľko vyhladzovacích táborov. Na území Poľska ich bolo zriadených niekoľko. Tábor Chełmno zriadili 8. decembra 1941, o život tu prišlo približne 340 000 obetí. Pôvodný tábor Osvienčim či Auschwitz zriadili na mieste opustených kasární v apríli 1940, v roku 1941 sa rozšíril o KL Auschwitz II – Birkenau v neďalekej Brezinke a v roku 1942 nasledoval KL Auschwitz III v Monowiciach. Počet obetí je odhadovaný na 1 000 000 až 1 500 000. Tábory v Osvienčime a Brezinke sú dnes prístupné verejnosti. Okrem spomenutých boli na území Poľska tábory Majdanek (pri Lubline) (júl 1941 – júl 1944, 78 000 až 360 000 obetí, Belzec (marec 1942 – jún 1943, 436 000 obetí), Sobibór (máj 1942 – október 1943, 260 000 obetí) a Treblinka (júl 1942 – október 1943, najmenej 700 000 obetí. Nacistické vyhladzovacie tábory prežilo 8 103 väzňov.

Holokaust na Slovensku

Vojnová Slovenská republika prijala prísne rasové zákony týkajúce sa Židov – tzv. židovský kódex 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov na základe ich rasového (národnostného) pôvodu a týkal sa aj zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od veku 6 rokov museli povinne nosiť šesťcípu žltú hviezdu a všetci od 16 do 60 rokov museli nútene pracovať. Na území Slovenska boli 3 pracovné tábory – v Seredi, v Oremovom Laze a v Novákoch. Aj Židom na Slovensku sa konfiškoval majetok a v priebehu jedného roka boli všetci sústrední v getách a zberných táboroch vo Vyhniach, Nitre, Lábe či v Žiline. A 25. marca 1942 sa začali deportácie do Osvienčimu a Majdaneku. Približne 20-tisíc Židov ochránili pred deportáciami výnimky prezidentskej kancelárie, ktorými ich označili za hospodársky dôležité osoby. Celkovo bolo z územia vtedajšieho Slovenska deportovaných asi 70-tisíc Židov.

Neľudské pokusy

Nacisti sa neštítili naozaj žiadneho brutálneho zaobchádzania s väzňami a ich lekári robili neľudské experimenty a pokusy. Prvotným cieľom bolo nájsť dôkazy o nadradenosti árijskej rasy, ďalšie pokusy mali rozšíriť medicínske znalosti. Boli však vysoko hrubé a nemorálne. V historických archívoch sa zachovali podrobné údaje Sylvie Friedemanovej z Prešova, ktorá opísala pokusy s z bloku číslo 10 v Osvienčime. Robili sa tu pokusy so sterilizáciou a umelým oplodňovaním na mužoch aj ženách. Ženám vstrekovali do maternice jodipidin a hneď po vstreknutí robili röntgenové snímky. A neurobili to iba raz, tieto obludnosti opakovali vaickrát. Ženy dostávali po každom vstrekovaní vysoké horúčky, zápaly vaječníkov, veľké bolesti. Následne týmto ženám vyberali vaječníky, či im dokonca odstraňovali niektoré časti pohlavných orgánov. Pokusy riadil Dr. Wirths, šéflekár osvienčimských táborov. Jeho spolupracovníkom bol Dr. Weber, profesor Clauberg a oberscharführer Büning. Z väzňov bol ku spolupráci donútený profesor Dr. Samuel, ktorého do Osvienčimu deportovali z Holandska. V máji 1944 bol zastrelený. Všetky tieto pokusy mali za jediný cieľ pripraviť sterilizáciu neárijských národov po vojne.

Niekoľko faktov o holokauste

– V období od 1. decembra 1944 do 15. januára 1945 bolo len z Osvienčimu do Nemecka odvezených 92 022 kusov detských oblekov, 192 652 ženských šiat a 222 269 mužských oblekov, taktiež 60-tisíc kilogramov ostrihaných ženských vlasov.

– Hmotnosť zubotechnického zlata vyvezeného z Osvienčimu do Nemecka sa odhaduje na 6 000 kilogramov.

– Spoločnosť, ktorá vyrábala Cyklon B, teda plyn, ktorým vraždili nacisti Židov, existovala aj dlho po skončení vojny a vyrábala prostriedky proti škodcom. .

– Dvaja poľskí doktori zachránili približne 8000 židov tým, že nafingovali vo svojom meste epidémiu týfusu, a tak tam nacisti nikdy neprišli.

– Židovský boxer Salamo Arouch bol väznený v Osvienčime, kde ho nútili bojovať s väzňami. Každý, kto prehral, bol zabitý. Trvalo to dva roky, kým nebol tábor oslobodený.

– Ernst Leitz II. z Leica Camera pomohol svojim židovským zamestnancom dostať sa z Nemecka pred tým, než Nemci uzavreli hranice. Vlak dostal výstižné pomenovanie – “Leica Freedom Train”.

– Hitler plánoval zozbierať tisíce židovských artefaktov a po vojne postaviť Múzeum vyhynutej rasy.

– Prvý koncentračný tábor – Dachau – bol otvorený 6 rokov pred tým, než začala 2. svetová vojna a boli tam väznení politickí väzni.

– Až 99% Dánskych židov prežilo holokaust, pretože boli včas evakuovaní do neutrálneho Švédska.

– Helena Citrónová bola Slovenskou väzenkyňou v Osvienčime. Zamiloval sa do nej nemecký strážnik Franz Wunsch. Vďaka tomu jej niekoľkokrát zachránil život, keď ju pridelil na prácu triedičky oblečenia tých, ktorí išli do plynových komôr.

– Boli dni, kedy nacisti zabili také množstvo ľudí, že okrem kremácie tiel museli vykopať jamy, kde nahádzali mŕtve telá a tam ich zapálili. Dôkazom boli fotografie, ktoré unikli na verejnosť po vojne. Z tábora ich prepašoval väzeň na filme, ktorý ukryl do tuby od zubnej pasty.

-Masaker Babi Yar – jeden z najhorších masakrov v histórií holokaustu aj celého ľudstva bol v deň, kedy bolo zavraždených 33 771 Židov. Prežilo iba pár ľudí, ktorí predstierali smrť. Nemecký šofér nákladného auta Hofer vypovedal, že obete masakra boli donútené ležať na už mŕtvych telách. Nacisti každého potom zastrelili strelou do hlavy. Bez rozdielu. Deti mohli byť pri matkách, ale tiež ich zastrelili.

Popieranie holokaustu

Aj dnes, po mnohých rokoch, žijú medzi nami ľudia, ktorí popierajú holokaust. Bagatelizujú ho, vyviňujú Nemecko či samotného Hitlera či dokonca prezentujú teórie o tom, že išlo o nástroj Židov na vyvolanie ľútosti a následného ľahšieho vládnutia svetu. Ale faktom je, že holokaust bol a zabil šesť miliónov Židov. A tu nehovoríme o niečom, čo si ktosi vymyslel alebo niekde prečítal. Existujú rôzne nahrávky z väzení, fotografie, filmy… A predovšetkým sú tu mnohé svedectvá ľudí, ktorí tieto zverstvá prežili. Prežili aj preto, aby mohli ľudstvo poučiť a varovať, aby sa už nič podobné nikdy nezopakovalo…