Uplynulo 100 rokov od Krompašskej vzbury
Písal sa 21. február 1921 a krompašskí robotníci tamojších železiarní sa tak, ako každé ráno, pobrali „na šichtu“. Ten deň však nebol ako tie ostatné. Ten deň zmenil životy mnohým rodinám v tomto regióne. Vzbura, ktorú vyvolali ženy robotníkov, si vyžiadala smrť šiestich ľudí a nadlho zmenila pomery v už tak dosť chudobných Krompachoch a okolí.
Časy minulé, časy, kedy došlo v Krompachoch k vzbure, neboli vtedy vôbec jednoduché. V regióne panovala bieda, hlad a nejedna rodina sa utápala v beznádeji. Svetová hospodárska kríza poznačila aj Slovákov. Miestni robotníci zarábali aj o štvrtinu menej, ako v iných fabrikách v krajine. Čo však rovnako, ak nie viac, sužovalo tieto rodiny, bol čoraz menší prídel niektorých potravín.
V osudný deň, 21. februára 1921, opäť čakali ženy robotníkov na dvore Krompašskej pohornádskej účastinnej spoločnosti na prídel potravín. Vypočuli si však správu, ktorú nikto nečakal. Prídel múky z dvoch kilogramov na mesiac na osobu sa znížil na 1,8 kg, čo pri 6 – 8 člennej rodine, aké boli vtedy bežné, znamenalo značné problémy. Ženy so zúfalstvom v očiach a s otázkou, ako nakŕmime naše rodiny, chceli vysvetlenie. Chceli preto hovoriť s vedením železiarní, kde ich muži ťažko pracovali, aby im ozrejmilo dôvod. Úradníci, ktorí prišli za ženami aj v sprievode žandárov, však nemali pre ženy uspokojivú odpoveď. Za všetko môže Obilný ústav v Bratislave, znovu znížené prídely múky čiastočne nahradili kukuričnou múkou a krupicou. Nech sa teda sťažujú tam. Približne deväťdesiat žien však táto odpoveď skôr nahnevala a dali to aj najavo. Privolaní žandári sa snažili ženy z dvora železiarní odohnať preč, a možno do niektorej silnejšie sotili… kto vie.. V každom prípade sa k mužom vo fabrike ihneď dostala správa, že žandári vonku bijú ich ženy. Neváhali ani sekundu a utekali im na pomoc. Boli medzi nimi aj takí, čo sa ozbrojili železnými tyčami, lopatami, sekerami i kladivami. Keď už boli na nádvorí ženy aj muži, veliteľ žandárov vydal pokyn na streľbu. Štyria robotníci to neprežili, ďalší utrpeli rôzne zranenia. Mnohí boli postrelení do chrbta…
Na to sa niektorí robotníci rozhodli zúčtovať aj s vedením továrne a doslova vtrhli do budovy úradovne. V návale zlosti a tiež beznádeje najprv úplne zničili kanceláriu riaditeľa a následne zabili zástupcu riaditeľa a ďalšieho z vedúcich pracovníkov železiarní.
V nasledujúci deň bolo vyhlásené stanné právo. Žandári zatkli viac ako 60 robotníkov, ktorí boli neskôr aj odsúdení na niekoľko rokov za mrežami.
Tým sa však vzbura v Krompachoch neuzavrela. Na podporu robotníkov, ktorým najprv siahli na živobytie a potom ich zabili či zranili, sa začal generálny štrajk v iných mestách. Svoj postoj takto vyjadrili robotníci v Gelnici, v Slovinkách, v Prakovciach či v Smolníku. Následne sa konalo aj niekoľko protestov v Banskej Bystrici, v Košiciach a aj v iných mestách. Krompašská vzbura nezostala nepovšimnutá ani na vysokých miestach. Bola ustanovená parlamentná vyšetrovacia komisia a vzburu riešili aj pred Najvyšším súdom v Brne.
Najhorším dôsledkom udalostí v Krompachoch však bolo to, že najväčšiu železiareň na území bývalého Uhorska nakoniec úplne zavreli a v roku 1923 bola celá fabrika demontovaná. Celkovo vtedy prišlo o prácu viac ako dvetisíc ľudí. Mnohí z nich sa vzopreli biede a vysťahovali sa za lepším životom do rôznych kútov sveta.
V Krompachoch postavili aj Pamätník krompašskej vzbury, pri ktorom sa konajú spomienkové zhromaždenia na túto tragickú udalosť.
Titulná fotografia – pamätník Krompašskej vzbury. Bol odhalený v roku 1971 pri príležitosti 50. výročia tejto udalosti. Je umiestnený pred budovou bývalej správy Pohornádskej železiarskej spoločnosti.
Zdroj – krompachy.sk
