Priesvitné ruky

Jeden z majstrov starého Holandska na to prišiel dávno. Ja až dnes vo večernom spravodajstve. On stvoril Ruky starca, ja som videl ruky starenky. Ruky, ktoré potrebujú ruky. Možno preto má človek dve ruky, aby sa necítil tak sám…

Poznáte to – malý človiečik, ktorému sa do zovretej dlane vojde jeden jediný prst dospelého. Do takej miniatúry dlane, obvykle horúcej a spotenej. Ten dospelý prst uchopí ako spásu, ako istotu. A možno sa už necíti sám.

Vo včernom spravodajstve bol obrázok starej ruskej ženy. S narodeninovou tortou na ktorej bolo číslo 115. V Rusku nič výnimočné. Dokonca ani to, že o starenku sa starajú dcéry, plné života a energie. Tá mladšia z nich mala tuším „len“ 76.

Vďaka kameramanovi bolo niekoľko sekúnd vidieť ruku v ruke. Ruku 115 ročnej ženy v ruke 76 ročnej ženy. Ruku matky v ruke dcéry. Nie naopak, pozor, nie naopak.

Ruka matky s pokožkou priesvitnou ako pergamenový papier. Posiatou pigmentovými škvrnami. Namiesto kĺbov medzi článkami prstov len zrobené hrče čohosi.

V každej žilke, v každej cievke pulzovala tekutina. Život. Sila. A predsa, oči starenky žiarili šťastím, keď jej slabú ruku držala iná ruka. Ruka dcéry s pokožkou ako…

Nič tak krehkého a zároveň živého som už dávno nevidel.

Vraj som rád držiaval mamin prst v mojej horúcej spotenej detskej dlani, miniatúrnej, hľadajúcej istotu.