24 November, Utorok
 2 °C
TOP

Nezabúdajme… Pred 75 rokmi sa začal Norimberský proces

Viac ako rok trval celý proces v nemeckom meste Norimberg. Jeho cieľom bolo potrestanie najťažších zločinov druhej svetovej vojny spáchaných nacistami. Medzinárodný vojnový tribunál prvýkrát verejne odsúdil podstatu nemeckého nacizmu a jeho plány na zničenie celých štátov a národov, a tiež poukázal na nebezpečenstvo ideológie nacizmu pre celé ľudstvo.

Nemecký nacizmus bol zločinným sprisahaním s cieľom zmocniť sa územia susedov, ich ľudských aj materiálnych zdrojov, odstrániť všetkých, čo sa postavia na odpor. Za jeden z hlavných cieľov si nacisti vybrali likvidáciu Židov, ktorých považovali za úhlavných nepriateľov svojej ideológie a v priebehu vojny ich začali systematicky vyvražďovať. Nacistické represálie však postihli aj ďalšie, predovšetkým slovanské národy, hlavne Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Bielorusov či národov bývalej Juhoslávie. Na území Bieloruska, ktoré nacisti okupovali tri roky, zahynul v priebehu vojny každý štvrtý obyvateľ.

Písal sa 7. október 1942, keď vtedajší americký prezident Roosevelt verejne varoval vodcov nacistického Nemecka, že po skončení vojny budú za svoje zverstvá páchané na ľuďoch súdení a potrestaní tribunálom organizácie Spoločnosti národov. V tomto období sa už informácie o vojnových zločinoch dostávali do rôznych kútov sveta. O násilnej okupácii, krutom prenasledovaní, väznení a vraždení Židov či vojnových zajatcov sa však svet dozvedal len veľmi pomaly. Dôvodom bolo, že informácie o bojoch hlavne na východoeurópskom bojisku spočiatku zverejňovali predovšetkým sovietske médiá a boli často vnímané s nedôverou ako propaganda. Západní novinári sa na východný front dostávali len sporadicky.

Prvá komisia pre vyšetrovanie vojnových zločinov nacistov bola vytvorená v roku 1943 v Londýne, 30. októbra 1943 predstavitelia hlavných spojeneckých mocností prijali v Moskve deklaráciu, ktorou avizovali potrestanie za všetky vojnové zločiny, ktorých sa dopustili nacisti v Európe a Japonci v Ázii. Podľa Londýnskej dohody z 8. augusta 1945 štáty protihitlerovskej koalície (USA, ZSSR, Spojené kráľovstvo a Francúzsko) rozhodli o vytvorení špeciálneho súdneho dvora, ktorý by spravodlivo posúdil zodpovednosť zadržaných nacistických vodcov za vojnové zločiny.

Nebol to však všeobecne prijímaný názor, ako naložiť s nacistami. Všeobecne existovala spoločenská objednávka na ich popravu bez procesu. Ako uvádzajú viaceré historické zdroje, britský ministerský predseda Churchill v tajnom liste Stalinovi v septembri 1944 navrhoval, aby boli najvyšší nacistickí vodcovia zlikvidovaní do 6 hodín od ich zajatia. Stalin dokonca navrhoval popraviť 50 – 100 000 príslušníkov nemeckého veliteľského zboru. Na okupovanom území Sovietskeho zväzu zomrelo počas vojny približne 17 miliónov civilistov a 3 milióny vojakov zabili otrasné podmienky a neľudské zaobchádzanie v nemeckom zajatí.

Príprava na proces

Moskva a Londýn boli zamietnuté ako miesta, kde by sa mal proces konať, uvazovalo sa aj o Mníchove, až nakoniec 7. júla navrhol veliteľ amerických okupačných síl generál Clay americkému žalobcovi Jacksonovi Norimberg. Nielen ako symbolické miesto, keďže išlo o výkladnú skriňu nacizmu. Existoval aj praktický dôvod, v Norimbergu bol takmer nepoškodený Justičný palác aj s malým väzením. Na nádvorí bola menšia telocvičňa, ktorá sa o rok neskôr stala popraviskom.

Rozpútanie a vedenie útočnej vojny a zločiny proti mieru, vojnové zločiny

a zločiny proti ľudskosti – to boli hlavne body obžaloby nielen jednotlivcov, ale aj organizácií, ktoré mali svoj podiel viny. Ako zločinný bol súdený aj celý nacistický ozbrojený a bezpečnostný aparát (hlavne Gestapo, SS a SA) či vedenie nacistickej strany NSDAP.

20. november 1945

Práve v tento deň sa po zložitých prípravách začal súdny proces v Norimbergu. Medzinárodný vojenský tribunál bol zriadený na základe parity zástupcov štyroch veľmocí v súlade s Londýnskou dohodou. Každá krajina (USA, Spojené kráľovstvo, ZSSR a Francúzsko) mala jedného sudcu a jeho zástupcu. Všetci sudcovia okrem sovietskych boli civilnými sudcami. Proces bol vedený s prvkami anglo-saského aj kontinentálneho spôsobu vedenia súdneho pojednávania. Obžalobu tvorilo 52 právnikov, hlavným žalobcom bol Robert H. Jackson (USA), jeho asistentom bol Telford Taylor. Hlavným žalobcom za Spojené kráľovstvo bol Sir Hartley Shawcross. Jeho asistentmi boli Sir David Maxwell-Fyfe a Sir John Wheeler-Bennett. Za ZSSR bol hlavným žalobcom Roman Rudenko. Za Francúzsko boli žalobcami François de Menthon a Auguste Champetier de Ribes. Obhajobu tvorilo 28 právnikov, ktorí obhajovali jednotlivé obvinené osoby a 12 právnikov, ktorí obhajovali 6 nemeckých nacistických organizácií. Do zoznamu obžalovaných bolo vybratých spolu 24 mien, na pojednávaní však bolo len 21 z nich, pretože Adolf Hitler, Heinrich Himmler a Joseph Goebbels spáchali samovraždu už pred jeho začiatkom.

Priebeh procesu

Súdny proces viedol britský žalobca Lord Lawrence. Spolu sa konalo až 403 otvorených zasadnutí tribunálu. Obžaloba bola založená na asi 100-tisíc zaistených nemeckých dokumentoch, mnohých dokumentárnych filmových záberoch a súčasťou spisu bolo aj asi 25-tisíc fotografií.

Obhajoba sa pokúšala preukázať neprávoplatnosť súdu či jeho retroaktivitu, keďže viaceré prvky obžaloby neboli v období pred druhou svetovou vojnou právne kodifikované. Súd však skonštatoval, že všetky zločiny, za ktoré boli obžalovaní uznaní vinnými by boli podľa medzinárodných zvyklostí považované za kriminálne činy aj pred vojnou.

Rozsudky boli vynesené 1. októbra 1946. Trest smrti 12 odsúdených bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimberskom väzení. Göring spáchal noc pred vykonaním rozsudku samovraždu kyanidovou kapsulou.

Trest smrti dostali Martin Bormann – ríšsky protektor, vedúci straníckej kancelárie NSDAP, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera, Hermann Göring – ríšsky maršal, zakladateľ nemeckej tajnej polície Gestapa, veliteľ nemeckých vzdušných síl Luftwaffe, Joachim von Ribbentrop – ríšsky minister zahraničných vecí, Wilhelm Keitel – poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva, Ernst Kaltenbrunner – poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby, Alfred Rosenberg – rasový ideológ; minister Východných okupovaných území v rokoch 1941 – 1945, Hans Frank – ríšsky právnický líder, guvernér Poľska, Julius Streicher – majiteľ a vydavateľ protižidovských novín Der Stürmer, Fritz Sauckel – protektor Durínska v rokoch 1927 – 1945; splnomocnenec pre nasadenie nacistických väzenských pracovných síl v rokoch 1942 – 1945, Alfred Jodl – náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci, Wilhelm Frick – Hitlerov minister vnútra v rokoch 1933 – 1943; protektor Čiech a Moravy v rokoch 1943 – 1945, Arthur Seyss-Inquart – kancelár Rakúska v roku 1938; zástupca guvernéra Poľska Hansa Franka v rokoch 1939 – 1940; splnomocnenec pre okupované Holandsko. Okrem trestov smrti boli vynesené rozsudky s doživotnými trestami za mrežami, ako aj niekoľko trestov odňatia slobody na 20, 15 či 10 rokov.

Vplyv procesu na ďalšie udalosti a svetové dejiny

Norimberský proces umožnil vznik precedensu a právneho rámca, podľa ktorého boli súdení ďalší vojnoví zločinci či vojnové zločiny neskorších období. Ustanovil osobnú zodpovednosť jednotlivcov za vojnové zverstvá, genocídu, vážne vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. V nasledujúcom období sa konalo ešte niekoľko procesov s ďalšími osobami z radov nemeckej armády, nacistickými lekármi, príslušníkmi SS atď. Len v rámci americkej okupačnej zóny to bolo dvanásť 12 procesov, ktoré sú známe ako následné norimberské procesy. Jeden z najznámejších z nich bol norimberský lekársky proces.

Norimberský tribunál mal vplyv aj na medzinárodné trestné či humanitárne právo, zavedenie Dohovoru o genocíde, Ženevského dohovoru a Ženevského protokolu. Ovplyvnil tiež stanovy Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a pre Rwandu.

Odoslať komentár