Pekný ďalší májový týždeň, vážení!

Za nami je taký z tých chladnejších – veď akí by to boli zmrznutí svätí a Žofka (ktorá podľa mojej nebohej starej mamy všetko „ociká“), ak by nebolo chladno a ak by nezapršalo?

Začalo byť už tradíciou, že do každého čísla píšem dve redakčné slová, dva texty.

A až v deň uzávierky sa rozhodujem, ktorú verziu pošlem kolegovi grafikovi na spracovanie.

Pôvodne aj na tomto mieste mohlo byť iné zamyslenie.

O ľuďoch, ktorí všetko ignorujú, o arogantných zúfalcoch, utápajúcich sa v nenávisti celého sveta, dokonca aj v nenávisti seba samých, o frajeroch, ktorí si myslia, že nad nich a ich momentálne potreby niet nikoho a ničoho.

No – bolo tam toho akosi veľa o parazitoch.

A my všetci máme predsa len svojich problémov túto jar vyše hlavy. A mnohí z nás nielen svojich.

Stále sú medzi nami.

Nežijú iba pre seba, pre svoju betónovým plotom obohnanú vilu s bazénom, pre svoj autopark vo svojej garáži a pre svoje zlaté kreditné karty.

Z Dobrého pastiera V Kláštore pod Znievom mi dnes už po tých rokoch priateľ Ján Košturiak poslal stručnú správu – „boli sme testovaní a sme všetci, aj všetci naši sú zdraví“.

Teda ľudia, ktorí sa starajú o tých, na ktorých už všetci zabudli, o osamelých, o bytosti nielen bez strechy nad hlavou, ale aj bez vlastnej postele a často aj bez pocitu, že sú ešte ľudia.

Áno, radšej som dal „zalomiť“ tento text.

Epidémia nám veľmi veľa zobrala, v niektorých rodinách platili cenu najvyššiu.

A hoci je možno iba v medzičase, aj priniesla čosi nové.

U mňa poznanie, že ľudia, ktorí vás nepodrazia, keď padáte, ešte žijú.

Že vás podržia, dajú nádej, dobré slovo.

Aj keď – kým „TO“ prišlo – bolo oveľa viac počuť tých z opačného konca spoločenstva. A rozdrapujú sa stále. Lebo na nich ani pandémia nemá, na nich nič a nikto.

Myslia si a mýlia sa.

Ale to zistia, až príde ten ich čas.

Malo to byť dnes prevažne o nich, ale nie je.

Veľmi sa teším zo šťastia v Dobrom pastierovi, zo šťastia v mnohých podobných zariadeniach, zo šťastia zo života ako takého.

Mali sme a mali by sme ešte pár mesiacov mať – „scisknutú ric“ – prepáčte, to tá stará mama a spomienky na jej rady.

Ale musíme žiť, tešiť sa, starať sa jeden o druhého, opatrovať odkázaných a oslovovať osamelých.

Lebo sme ešte stále tu a ešte stále sme ľudia.

A tak to má byť!
Veľa šťastia vám…

Ivan Brožík

Share:

Leave a reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *