Holland / Herbststrand

Ak si myslíte, že nasledujúci text vznikol na základe súčasnej vírusovej pandémie, musím vás opraviť. Je o časoch nie až tak dávno minulých, o dobe pred ňou a o tom, čo nám podľa všetkého hrozí po nej.

Pretože koronavírus sa nepoberá, nezaniká, aj život „po“ bude život s ním. Ak budeme mať šťastie na to „po“, na to, že budeme súčasťou toho „po“. Je tu však aj iná epidémia, epidémia hlúposti, prezlečenej za múdrosť. A epidémia bezcitnosti. Oni vlastne tak akosi nezávisle fungovať ani nevedia.

Ale áno, je to oveľa horšia epidémia, píše Frank Patalong – a dúfa, že ešte existujú ľudia, ktorí majú schopnosť sa nad tým všetkým zamyslieť.

Frank Patalong. Narodil sa v roku ’63, študoval žurnalistiku, politiku a angličtinu. Nezávislý novinár pre rozhlas a noviny, redaktor a šéfredaktor mediálneho časopisu INSIGHT. Od roku 1999 do roku 2011 vedúci oddelenia SPIEGEL ONLINE. Píše od februára 2011.

Nedávno som čítal, že futurológ Matthias Horx, ktorý už má 65 rokov, prežíva akési rozdvojenie. Cíti sa byť na križovatke, sú pred ním dve cesty. Použil na to, samozrejme, niekoľko súvetí v latinčine, zopár iných cudzích slov a celý jeden odstavec. Iba na to, že sa cíti rozdvojený.

V súčasnosti mnohí hovoria o veľmi krehkých a citlivých témach. Nahustia slová, požičiavajú si množstvo cudzích, dajú im významy, o ktorých si myslia, že by mali mať tie cudzie slová a vnútia im svoj postoj k téme. Vyzerá to dobre, znie to dobre, akurát to nikomu okrem nich nič nepovie.

Bifurkácia znie dobre. Zaujímavo, pútavo, ba až múdro. Lenže to, čo je na súčasnej bifurkácii desivé, je to, čo tu bolo vždy – ide totiž o rozdvojenosť, rozštiepenosť, rozvetvenie, rozdelenie. Slovných a významovo totožných ekvivalentov by bolo oveľa viac.

Korona je ohrozenie, ktoré by sme zažili, keby sme sa správali normálne. Myšlienkový mor je však čosi, čo nás naučilo správať sa neprirodzene. Vyhýbame sa sociálnym kontaktom, ale sme celé dni na sociálnych sieťach. Bojujeme, nekomunikujeme, sedíme nehybne, nerobíme nič, čakáme. Čakáme čo spravia iní. Čo povedia iní. Čo napíšu iní. Dozvedáme sa, čo je správne a okamžite to vyhlasujeme za „celé zle“.

Pred tromi mesiacmi mi volali priatelia každý deň. Teraz nie – nikto nemá čo povedať. Iba ak o korone. Lebo v médiách počúvame iba o nej. Korona z nás spravila chorých bez toho, aby sme sa ňou nakazili. Korona je všetko. Je tu a nie je tu nič iné. Ako ďalej… A či vôbec bude nejaké ďalej. A dumáme o rozcestí. O tom, čo bude „po“.

Začiatkom marca zomrela matka švagra na Covid-19. Za jediný týždeň bola desiata v domove dôchodcov. Držte sa od seba. Zbohom mŕtvym. Žiadna súdržnosť v zármutku. Žiadna spomienka na konci obradu. Žiadna kondolencia. Číslo do štatistiky. Plus jedna.

V dospievaní sa stretávate po prvýkrát s mnohým – prvý bozk, prvý výlet bez rodičov. Keď sa preškriabete k päťdesiatke, objaví sa veľa nových vecí. Prvé návaly do hlavy, prvý umelý kĺb. Mor nemyslenia redukuje normálno na čosi absolútne nevyhnutné. Koniec koncov, my päťdesiatnici a starší žijeme na spodnej hranici rizikovej skupiny. Čo musíme urobiť, čo môžeme robiť a čo nemôžeme robiť? Strach nie je ani tak veľký, ako stále prítomný. Smútok pohltil všetko radostné. Lenže – Korona nám nič neodpustí – premárnené dni nám nikto nevráti.

Cestoval som 100 kilometrov k svojej matke so svojou dcérou a vnukom. Stáli sme na ulici, ona zostala vo vchode. Lebo strach. Bizarná scéna. Plakala, ale bola šťastná. „Nevieš,“ povedala neskôr v telefóne, „či a koľkokrát sa ešte uvidíme.“

Správne, neviem. Každý mesiac som sa dohováral so svojou dcérou, poďme von spolu. No môžete chodiť spolu nadiaľku? Dve termosky, káva niekde na lavičkách dva metre od seba? Toto je nový štandard vzťahov? Médiá o inom nehovoria.

„Ako to bude pokračovať?“ Pýtala sa ma matka na tú diaľku. „Ako dlho ešte?“ A hovorila, že jej priatelia v cirkevnom zbore mali takmer osemdesiat. A že oni všetci vedia, že aj keď by to už bolo o rok bez Korony, tak by sa určite už všetci nestretli. Berú to ako faktor veku, nie ako Koronu.

Chcel by som ju potešiť, dať jej nejaké optimistické vyhliadky, ktoré zlepšia jej duševný stav. Hovorím jej, v čo verím. Že dôjde k uvoľneniu, ale že ľudia vo svojom veku musia byť na dlhú dobu izolovaní a izolovaní a ešte izolovaní, ak chcú všetko prežiť bez poškodenia zdravia.

Uvažuje nad tým, vidím to. „Na začiatku,“ hovorí zrazu, „každý deň zavolali priatelia. Už viac spolu nehovoríme, nikto zrazu nemá čo povedať.“

Sme na rázcestí, dúfame vo vakcínu, potom sa budeme rozhodovať, kadiaľ ďalej.

Jedného dňa sa to stane. A potom? Vrátime sa tam, kde sme prerušili naše životy?

Dúfam, že nie, pretože potom by to celé šialenstvo nestálo za nič. Kruhové objazdy nie sú súčasťou koncepcie prežitého života.

Keď sa sám seba pýtam, čo mi v týchto týždňoch izolácie chýba, je toho v podstate neuveriteľne málo. Z ekonomického hľadiska je veľmi dôležité, aby sa obchody znova otvorili, ale je mi to jedno. Mne chýbajú maličkosti, ktoré sa nepredávajú. Tie, ktoré podmieňujú moje bytie, nie iba existenciu.

Chýbajú mi ľudia, prekvapenia, vtipy, dobré jedlo servírované čašníkmi, pivné záhrady pri rieke, hudba v prírode, tanec, večierky, koncerty, oslavy. Chýbajú mi stretnutia s priateľmi a príbuznými. Miesta, kde počuť moje srdce. Chýba mi počuť – „pamätáte sa, ako …“ A potom by som sa rád trochu opil. Iba trochu. A smiať sa s inými, až kým nepotečú slzy. A to všetko zámerne oveľa častejšie ako predtým, pred Koronou.

Dúfam, že epidémia nám do mozgov vygravíruje nápis „Carpe Diem“ (využi deň, ži naplno). Dúfam, že nám zmení priority a nastaví napríklad túto – byť viac, aj keď máme menej. Dolce Vita. Sladký život. A som zas pri cudzích slovách.

To je však bifurkácia. Moje rázcestie.

Zdroj: Der Spiegel, spracoval ib

Share:

Leave a reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *