Zdravotná sestra o práci s pacientom na Covid – 19 v intenzívnej starostlivosti

Rozhovor s 30- ročnou Svenja Vögeli, špecializovanou zdravotnou sestrou pre anestéziu a intenzívnu starostlivosť, priniesol nemecký týždenník Der Spiegel. V nasledujúcich riadkoch popisuje svoje skúsenosti s prácou na oddelení pre pacientov, nakazených Covidom – 19.

Intenzívne lôžko na oddelení Fakultnej nemocnice v Drážďanoch: naľavo od postele je srdcový a pľúcny prístroj, nad ním sú monitorovacie bloky, napravo od postele je respirátor a infúzna jednotka.

SPIEGEL: Ako si možno predstaviť stav pacienta, prichádzajúceho na jednotku intenzívnej starostlivosti?

Vögeli: Na klinickom obraze je zjavné, že pacienti sú na tom akútne mimoriadne zle. Majú obrovské problémy s dýchaním, prakticky sú v stave, že sa dusia. Lenže – a to je zaujímavé – neprejavuje sa to u nich nepokojom, strachom alebo panikou. Namiesto toho sa veľmi rýchlo stíšia, aspoň takto to pozorujeme. Je to, ako by ich čosi vyplo od dodávok telesnej energie. .

30- ročná Svenja Vögeli pracuje ako špecializovaná sestra pre anestéziu a intenzívnu starostlivosť takmer osem rokov, momentálne na klinike intenzívnej starostlivosti v Bavorsku.

SPIEGEL: Čo to znamená pre samotnú liečbu?

Vögeli: Hneď ako pacienta privezú na jednotku intenzívnej starostlivosti, musia ho okamžite intubovať, teda, ide na umelú ventiláciu, začnú za neho dýchať prístroje. To sa líši od mnohých iných pacientov s dýchavičnosťou, ktorí, aj keď vykazujú príznaky zhoršenia stavu, často sa zvládnu z toho najhoršieho sami predýchať. To je jeden z najvýznamnejších rozdielov.

SPIEGEL: Ako sa na to pripravujete?

Vögeli: Vo všetkých izbách, ktoré sú určené pre pacientov s ochorením Covid, je k dispozícii respirátor vybavený všetkými zdravotníckymi doplnkami (injekciami, ampulkami, skúmavkami), ako aj materiálmi na prívod a odvod tekutín, ako sú napríklad katétre. Covid oddelenie je vybudované a zariadené takto, na bežnej jednotke intenzívnej starostlivosti tie prídavky potrebujeme iba po zaintubovaní pacienta, čo sa až tak často nestáva.

SPIEGEL: Aký je momentálne stav na vašej jednotke?

Vögeli: V našej špeciálne navrhnutej jednotke intenzívnej starostlivosti pre pacientov s Covidom je momentálne obsadených 12 zo 16 lôžok. Stále však máme v rezerve ďalšie ventilačné – dýchacie lôžka.

SPIEGEL: Myslíte si, že túto chorobu sme už zvládli?

Vögeli: Nie, na to je príliš skoro – a tiež preto, že choroba nie je hmatateľná. Stále vieme príliš málo, sú rôzne prognózy vývoja, ale aj samotní pacienti sa priebehom ochorenia líšia. Napríklad sme mali pacienta, ktorý bol nakazený jeho 90-ročnou matkou. Pani sme mali na bežnom oddelení s bežnou starostlivosťou a on musel ísť na intenzívnu jednotku, jeho stav bol kritický. Dlhé dni bol v extrémne ťažkom stave, jeho mama sa pýtala po novinách, mala chuť do jedla, chcela sa prechádzať.

SPIEGEL: Čo sa stane, keď otestovaný pacient príde na jednotku intenzívnej starostlivosti?

Vögeli: Najprv je pripojený k monitorom, napríklad na zaznamenávanie pulzu a krvného tlaku. Potom zvyčajne nastane intubácia. Potom pacienti dostávajú napríklad centrálny venózny katéter, napríklad na podávanie liekov, ktoré stabilizujú krvný obeh. A urobí sa röntgen jej pľúc.

SPIEGEL: Koľko z toho všetkého vnímajú pacienti?

Vögeli: Často je iba kývnutie alebo chvenie hlavy. Samozrejme, vysvetlíme, hovoríme im, čo sa s nimi deje. Hovoríme im, že sa ich chystáme uspať, že to robíme preto, aby ich telo ľahšie a kvalitnejšie dýchalo, hoci aj s pomocou prístrojov. Ubezpečujeme ich, že ich vyliečime, že si musia iba odpočinúť. Väčšina z nich iba prikývne a sú vďační za pomoc. V ich stave však ani nedokážu odporovať, aj keby ako chceli.

SPIEGEL: Ako dôležitá je psychologická starostlivosť v takejto situácii?

Vögeli: Je to jedna z najdôležitejších úloh v intenzívnej zdravotnej starostlivosti. Lekár musí často konzultovať, znova a znova s odborníkmi, s príbuznými. V týchto chvíľach neopúšťame pacienta, všetko mu znova vysvetľujeme jednoduchými slovami, keď nič iné, držíme ho za ruky, sme stále s ním a pri ňom. Aj keď boli pacienti uvedení do hlbokého spánku pre potrebu umelého dýchania, hovoríme s nimi. Napríklad, dávame im vedieť, keď vstúpime do miestnosti, keď opustíme miestnosť alebo keď zmeníme pozície. Nikdy nikto nevie, čo si podvedomie človeka všimne.

SPIEGEL: Reagujú na to niektorí pacienti?

Vögeli: Niekedy vidíte zvýšenie krvného tlaku alebo zrýchlenie srdcového rytmu. Spravidla sú však pacienti na Covid veľmi silne utlmení, takže bez problémov tolerujú polohu dýchacej trubice a terapeutickú polohu.

SPIEGEL: Prečo vôbec obraciate pacienta na brucho?

Vögeli: Cieľom je zlepšiť krvný obeh a ventiláciu v pľúcach, a tým zlepšiť výmenu dýchaného plynu. Ale to sa robí pri každom zlyhaní pľúc, nielen u pacientov s Covidom.

SPIEGEL: Čo to znamená starostlivosť o pacienta, ktorý je umelo ventilovaný?

Vögeli: Na začiatku robíme analýzy krvných plynov takmer každú hodinu a podľa potreby upravujeme ventilačné tlaky, rýchlosť dýchania alebo kyslík tak, aby bol pacient optimálne dýchaný. Pacientom tiež podávame lieky, umývame ich a staráme sa o nich. Pravidelne meníme ich polohu v posteli, aby sme predišli dekubitom. Raz za zmenu dostanú hygienickú starostlivosť o oči, nos a ústa, dýchacia trubica sa presunie do druhého kúta úst. A samozrejme monitorujeme hodnoty ako pulz, krvný tlak a saturáciu kyslíkom. Limity alarmov zariadení vždy nastavujeme na začiatku služby, aby sme boli včas informovaní, ak dôjde k zhoršeniu niektorej z hodnôt, alebo ak napríklad pacient začne dýchať.

SPIEGEL: Môže sa to stať?

Vögeli: Áno, ale nemalo by sa. Najmä keď pacienti ležia na bruchu, mali by spať tak hlboko, že si nič nevšimnú a môžu byť bez problémov ventilovaní. Aby sme to zabezpečili, venujeme pozornosť aj všetkým bežným znakom bdelosti, napríklad pohybom.

SPIEGEL: Môžete takého pacienta nechať samého?

Vögeli: Niekedy musíte opustiť jeho lôžko, ale iba vtedy, napríklad, aby ste si vybrali lieky alebo aby ste zabezpečili chýbajúci materiál. Máme však centrálny monitor, na ktorom vidíme hodnoty všetkých pacientov. Okrem toho je na chodbe pri miestnostiach oddelenia pacientov s Covidom stála služba opatrovateliek, takže môžeme okamžite reagovať, ak napríklad dýchací prístroj avizuje poplach alebo dôjde k času na výdaj liekov.

SPIEGEL: O koľko vážne chorých pacientov sa môže starať jedna sestra súčasne?

Vögeli: V súčasnosti sú pre Covid pacientov maximálne dve sestry. Ale ak si pacient vyžaduje vyšší stupeň starostlivosti, môže ich byť viac. A nonstop. Práca s maskami FFP a bezpečnostnými okuliarmi je mimoriadne vyčerpávajúca. Ak ste odstavili pacienta z umelej ventilácie, skutočne by ste potrebovali aj vy individuálnu starostlivosť, dokonca aj bez Covidua. To sa, žiaľ, nedá dosiahnuť.

SPIEGEL: Ako to odstavenie funguje?

Vögeli: Existujú rôzne modely. Väčšinou začnete redukovať lieky na spánok – a počkáte a uvidíte. Vykazuje pacient bdelosť? Začína pohybovať mimickými svalmi? Nastupuje spontánne dýchanie? Cieľom je včas nájsť rovnováhu – pacient musí byť dostatočne hore, aby mohol nezávisle dýchať, ale zároveň dostatočne chránený liekmi, aby nebol vystresovaný.

SPIEGEL: Ako reagujú pacienti, keď sa prebudia?

Vögeli: Často nemožno očakávať nejakú bežnú reakciu, pacienti nie sú okamžite hore. Niektorí sú zaseknutí v nejakom medzi-svete celé dni, pretože telo musí najprv eliminovať lieky. Mnohí reagujú vysokým krvným tlakom, vysokým srdcovým rytmom, začínajú sa potiť, majú dávivé pocity alebo siahajú po ventilačnej hadici. Je to veľmi náročná fáza ošetrovateľstva. Vyžaduje si obrovskú empatiu a dávku pochopenia, ľudskosti. Ten človek vtedy nevie, ako koná, čo robí, je v stave hraničiacom s panikou.

SPIEGEL: Pacienti sa zároveň musia naučiť znovu dýchať nezávisle.

Vögeli: Presne tak. Snažíme sa pacienta uviesť do špeciálneho spontánneho dýchacieho režimu bez ventilačného prístroja, teda – obnoviť nezávislé dýchanie.

SPIEGEL: Akú úlohu v tom zohráva psychika?

Vögeli: Mnoho pacientov, napríklad s nadbytkom liekov, jednoducho potrebuje niekoho, kto je pri posteli a povzbudzuje ich, aby dýchali. Hovorím tomu roztlieskavačky. Musíte všetkých dokázať upokojiť. Je to obzvlášť ťažké, keď pacienti nehovoria vaším jazykom a nemôžete im vysvetliť, kde sa nachádzajú a čo sa deje.

SPIEGEL: Ako dlho trvá táto fáza?

Vögeli: Veľa záleží na veku a dĺžke ventilácie. U mladých ľudí sa to často udeje za deň alebo dva. Ale u starších pacientov to môže trvať celé dni a niekedy, bohužiaľ, celé týždne. Mnohým sa tiež nepodarí dýchať nezávisle už nikdy, alebo sa musia znovu intubovať kvôli ďalším komplikáciám, ktoré sme pozorovali aj u niektorých pacientov s Covid-19. Mnohí tiež súbežne prechádzajú dialýzou, pretože obličky sú často prvým orgánom, ktorý zlyhal kvôli extrémnemu nedostatku kyslíka .

SPIEGEL: Keď sa všetko podarí?

Vögeli: Potom to je naplnenie zmyslu nášho povolania.

Zdroj – text a foto Der SPIEGEL

Úprava – ib

Share:

Leave a reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *